V rámci pondelkovej úvodnej rozpravy, v ktorej je vytvorený priestor na jednominútové vyjadrenia poslancov na rôzne politicko-spoločenské témy som vystúpil s krátkym príspevkom zdôrazňujúc potrebu konať v prospech mieru a zabraňovať vojenským konfliktom.
Mier považujeme v Európskej únii za samozrejmosť a nazdávame sa, že ozajstná horúca vojna nám nehrozí. Nie je to ale tak. Pred 80 rokmi zachvátila Európu druhá svetová vojna, o ktorej sa hovorí, že po 20-ročnej prestávke išlo iba o akési pokračovanie tej prvej, keďže jej príčiny sa neodstránili. Napadnutie Poľska nacistickým Nemeckom 1.septembra 1939 sa považuje za začiatok druhej svetovej vojny, hoci už predtým sa bojovalo inde. Menej sa už hovorí o tom, čo napadnutiu Poľska predchádzalo. Nebol to iba odsúdeniahodný pakt Ribbentrop-Molotov, o ktorého krvavých následkoch budeme hovoriť v nasledujúcich dňoch. Nezabúdajme ani na Mníchovskú dohodu, alebo skôr Mnichovský diktát, necelý rok pred napadnutím Poľska, v rámci ktorého najväčšie európske demokracie Veľká Brtiánia a Francúzsko uvoľnili ruky Hitlerovi, aby rozbil Československo a zabral veľký kus jeho územia. Odvtedy sa posilnenému Hitlerovi pokračovalo v jeho Drang nach Osten oveľa ľahšie. Bola to zrada a ani obetovanie demokratického Československa nezabránilo vypuknutiu vojny. Nech je nám to mementom… Na záver chcem len zdôrazniť, že dnes už vojna nie je ziskový biznis, ale iba to nám mier negarantuje.
Vidiac koľko je konfliktov a ako ľahko môžu vzniknúť nové, musíme robiť všetko pre to, aby sa tak nestalo a aby sme miesto pretekov v zbrojení viedli dialóg a riadili sa medzinárodným právom a svojim tlakom prispievali k znižovaniu arzenálov jadrových zbraní.
17. september 2019